„Príšerný osud čakal tých, ktorých si nechali v otroctve Žuani. Zbavovali otrokov pamäti strašným mučením – natiahli obeti na hlavu širi. Takýto osud postihol najmä mladých chlapcov zajatých v boji. Najprv im dohola oholili hlavu, dôkladne zoškrabúc britvou každý vlások až ku koreňu. V tej chvíli, keď už mali skončiť holenie, skúsení šarhovia spomedzi Žuanov zabili nablízku odrastenú ťavu. Potom túto kožu zo šije, kde bola najpevnejšia rozrezali na kusy a ešte teplú navliekli zajatcom na oholené hlavy, takže v momente prilipla na ne ako náplasť – pripomínalo to kúpacie čiapky. Tomuto sa hovorilo natiahnuť širi. Každému nešťastníkovi po natiahnutí širi dali okolo krku drevenú kladu, aby sa nemohol dotknúť hlavou zeme. Väčšina obetí, nechaných v poli v strašných mukách, na stepnom slnku zahynula. Nezahynuli od hladu a smädu, ale od neznesiteľných múk, spôsobených surovou ťavou kožou, ktorá sa na hlave uschýnala a sťahovala sa. Už na druhý deň začali mučeníkovi rásť vyholené vlasy, ktoré sa nemohli prebiť cez ťaviu kožu, ohli sa a zapustili konce kože na hlave, čo spôsobili ešte väčšiu bolesť. Po týchto posledných mukách nastalo úplné pomútenie rozumu. Až na piaty deň prišli Žuani skontrolovať, či daktorý z týraných zajatcov vyžil. Ak našli aspoň jedného, pokladali to za úspech. Toho potom napájali vodou, zbavili ho pút a postupne mu vracali silu, aby ho postavili na nohy. To bol otrok-mankurt, násilne zbavený pamäti, a preto veľmi vzácny, ktorý stál za desať nevoľníkov so zdravým rozumom.
Mankurt nevedel, kto je, odkiaľ pochádza, z akého kmeňa, nevedel, ako sa volá, nepamätal si detstvo, na otca ani na matku – slovom mankurt si neuvedomoval, že je človek. Takto zbavený vlastného „ja“ mal z praktického hľadiska celý rad prednosti“.
Toľko Č. Ajtmatov vo svojom románe Deň dlhší ako ľudský vek, ktorý u nás vyšiel v Tatrane v roku 1988, teraz stačí nasadiť si slúchadlá a zapnúť mobil alebo počítač.
Progres nezastavíš!
