To bolo kriku okolo diplomovej práce Matoviča, Kollára a ešte neviem koho. Nestretli sme sa ale s tým, že by sa niekto zaujímal o vzdelanie nádejného premiéra Michala Šimečku. Zrejme zapracovala aureola University of Oxford, kde podľa životopisu obhájil Ph.D.
Doktorská práca existuje a má názov: Exporting post-communist experience : intra-regional diffusion and learning in eastern Europe, 2003-2011,
a podľa abstraktu k nej: „… the main goal of the thesis is to elucidate conditions under which ideas and practices are most likely to diffuse and gain traction in the post-Soviet context. To do so, it compares the diffusion and learning processes in three different domains of public life: civil society mobilization, decentralization and regional policy, and NATO integration and defence reform.“
Celú prácu nemám k dispozícií, ale preto, že som sa v diplomovke a okrajovo aj v dizertačnej práci zaoberal transportnými fenoménmi (javmi) v živých systémoch, teda aj difúziou a v Šimečkovej práci sa termín difúzia vyskytuje v každej druhej vete, môžem aspoň v prvom priblížení odhadnúť na základe jej abstraktu, čo progresívneho by mohlo byť obsahom tohto pozoruhodného vedeckého diela.
Najskôr si populárne pripomeňme, čo je difúzia. Je to transport hmoty a energie z miesta s väčšou koncentráciou do miesta s jej menšou koncentráciou. Spravidla tieto miesta sú oddelené polopriepustnou membránou (hranicou v tomto kontexte). V Šimečkovej práci ide o transport myšlienok, z vyspelého Západu do zaostalých poskomunistických krajín a medzi nimi navzájom. Difúzia myšlienok je ekologický, korektný, podstatu maskujúci kontajner pre všakovaké progresívne beťárstva (to je eufemizmus). Niečo podobné ako termín „zodpovednosť platform“, čo z obľubou používa prezidentka, znamená praobyčajnú cenzúru. Takýmito pojmami je práca prešpikovaná, pretože je to ezoterické dielo, ktoré nie je určené pre verejnosť, ale ako manuál pre politické, nikým nevolené štruktúry a tie poznajú ten správny význam.
Je predpoklad, že Šimečka neskončil pri difúzii, ale pokračuje v práci Onsangerových recipročnými vzťahmi, pomocou ktorých vyvodzuje, ako sú toky hmoty – peňazí dôležité pre toky myšlienok a ako sa vzájomne ovplyvňujú. To všetko na konkrétnych príkladoch majdanov, oranžových revolúcií a podvratnej činnosti politických mimovládok. Samozrejme tieto závery zákonite musia smerovať k otázkam stability a progresívnej evolúcie systémov – už teraz otvorených poskomunistických krajín. Tu dospieva k záveru, že otvorené vydrancovateľné systémy môžu zabezpečiť svoju stabilitu jedine výmenou hmoty, energie a myšlienok so svojim okolím, ktorým môže byť iba progresívny západ. V tomto systéme hrá NATO a EÚ podľa Šimečku úlohu prvkov zabezpečujúcich stabilitu, napriek tvrdeniu niektorých odborníkov, že ich úlohou je v ich súčasnou forme iba apoptóza celého systému.
Práca na podporu tvrdenia o potrebe realizácie jej záverov v podmienkach Slovenka, uvádza výsledky už klasických štúdii Z. Bútorovej a S. Szomolányiovej o vrodenom antisemitizme Slovákov a ich fašoidných sklonoch. Výroky a excesy Mečiara, Fica a „fašistov“ zabrali určite niekoľko strán citovanej literatúry, určite v práci neporovnáva, čo sa vybudovalo za socializmu a čo teraz, kritizuje Mečiarovu privatizáciu a Dzurindovu velebí a nekomentuje, čo Slovákom priniesla „neumytá ruka trhu“.
Vo výpočte predpokladaných prínosov práce by som mohol pokračovať, ale to by bolo už nad rámec fejtónu.
Dôležité sú jej výstupy do politickej praxe, preto si pripomeňme aspoň ako Šimečka využil difúziu, ktorú tak často spomína vo svojej doktorskej práci v prospech Slovenska. Za všetko iba dva príklady:
Je to difúzia Sorosových miliónov na povalenie Mečiarovej vlády a difúzia LGBT ideológie do nášho školstva.
Po uvedení týchto príkladov, musí byť každému jasné na čo slúži toľko spomínaná difúzia v Šimečkovej práci.
Šimečka je príkladom toho, ako progresívne politické kádre vychováva západ, tie ostatné až na pár výnimiek prišli z ulice a aj tak to potom v našom štáte vyzerá. Preto tie „naše“ politické strany by nemali zabúdať na výchovu svojich kádrov. Machiavelliho Vladár by mal byť povinné čítanie pre nádejných politikov, aby v budúcnosti nepredkladali v parlamente zákony zase nejakí Pročkovia.
Zatiaľ sa musíme uspokojiť s tým, že naši politici bez toho, aby študovali v Oxforde presne vedia ako zrealizovať difúziu verejných prostriedkov do vlastných vreciek. Po voľbách uvidíme, či náhodou tí, čo hovorili o tom ako Šimečkovu difúziu obmedzia, nebudú na infúziách a Šimečka pri moci. Potom už nás nečaká iba postupná a skrytá difúzia progresívnych ideí ale priamo citokínova progresívna búrka.
