„Zmatení chvilkaři netušili, která bije. Dozvuky včerejší „nabourané“ akce. Akci Milionu chvilek navštívili lidé od Turka a Vidlák. I s transparenty“, škoda, že takéto niečo nezorganizovala vládna koalícia pod záštitou spriaznenej našavládky, aby im opozícia nemohla vyčítať, že namiesto serióznej práce pre blaho republiky si robia srandu.“
Stresovanie, čo nám koalícia servíruje cez média, by už mohlo skončiť, ešte šťastie, že sa nepodarilo, ako pred voľbami sľubovali, spacifikovať a ovládnuť Slovenský rozhlas a televíziu. To by mnohí, čo ju sledujú, asi psychicky nezvládli. S tou zmenou názvu je to asi všetko, či im vyšlo.
Predseda Danko, nemá inú kreatívnu agendu, preto musí stále rýpať do premiéra a premiér si nevie včas objednať letecké spojenie do Moskvy na oslavy 9. mája, aby si nemusel od pobaltských čiváv pýtať povolenie. Všetkým tým, čo sú na stanici polhodinu pred odchodom vlaku, čo sa týka aj mňa, spôsobil zbytočnú traumu, ktorá už nevyváži Pí Ár – efekt, pre ktorý máme pochopenie.
Hlas zasa budí dojem, že jeho hlavným cieľom je presadzovanie „europských hodnôt“ v koalícii. Robiť to práve na ministerstve školstva je pre našinca zlý sen.
Jedným slovom trochu inteligentnej srandy alebo recesie by aj v našej politike nezaškodilo.
Musíme si však najskôr priznať, že či už geneticky alebo odolnosťou voči demokratizačným tlakom Bruselu, si naši bratia Moravania a Česi svoj zmysel pre srandu zachovali.
Nech je to tak či onak, po Slovensku behá dosť krížencov s týmito národmi, mala by ich vláda angažovať, zakiaľ neprevládnu aj v zime opálení miešanci južného typu.
Predstavme si, že sa niečo podobné ako pripravili Motoristi, udeje pri protivládnych demonštráciách v Bratislave. Naši „slávni“ herci by to jednoducho nezvládli a bolo by po protestoch, alebo minimálne po ich medializácii.
Následne by nás rozveselili komentáre emeritnej herečky M. Vášáriovej a Matovič by prestal byť zaujímavý, mediálny tlak na vládu by opadol a mohla by sa začať venovať republike.
Zatiaľ to vyzerá tak, že nás nik nerozveselí, keď sa nerozveselíme sami:
Včera po dákej relácii v rozhlase vyzvala moderátorka poslucháčov, aby sa ozvali, keď poznajú niekoho kto bojoval v druhej svetovej vojne. Výzva, ktorá nebola bližšie špecifikovaná o akú stranu konfliktu by malo ísť – zrejme v duchu nových trendov výkladu zásluh vo víťazstve nad fašizmom, vo mne v sekunde vyvolala spomienku na jeden vtip o Mórickovi, ktorý sme si rozprávali ako deti:
Učiteľka sa na hodine histórie pýtala žiakov, či majú alebo poznajú niekoho v rodine, kto padol v SNP. Keď prišlo na Móricka, ktorý sa intenzívne hlásil a učiteľka ho nechcela vyvolať, pretože zo skúsenosti vedela, že každá jeho odpoveď znamená katastrofu, Móricko sa postavil a hrdo odpovedal: Sturmbannführer Müller.
Napadlo ma redaktorke zavolať, že poznám Sturmbannführera Müllera so Schutzstaffel (SS). Som presvedčený, aj bez overenia v praxi, že by to redaktorka, na rozdiel od pani učiteľky súc správne ideologicky vyzbrojená, bravúrne zvládla.
Doplnok
