Vyhladovanie - sankcie

Stredoveké praktiky – fejtón

Spread the love

 V dávnych časoch keď niekto mocný mal zálusk na majetok  iného mocného pána  a nemohol sa k nemu dostať diplomaciou, kde patria aj rôzne aliancie, či skôr mezaliancie – spolky, spojenectvá teda aj sobáš, musel použiť menej galantné metódy. Vyzbrojil svojich poddaných, alebo keď mal dostatok peňazí z predchádzajúcich lúpeží najal si žoldnierov a hurá na hrad dotyčného pána, kde bolo v tých časoch dobrým zvykom brániť svoju moc a bohatstvo. V prípade, že sa hrad nedal dobyť priamym útokom, zradcovia ktorí by mohli otvoriť bránu boli preventívne obesení, obrancovia boli imúnni voči chorobám, ktoré sa útočníci snažili katapultovať ponad hradby pomocou zdochlín (vtedy asi ešte nie politických), ktoré stáli na nepodkopateľnej skale. Útočníci sa museli uchýliť k osvedčenej metóde – vyhladovaniu obrancov. Pokiaľ obranci nemali dostatok potravín a vody, ani nemohli byť zaočkovaní proti chorobám, chýbal im spojenec, ktorý by dobehol na pomoc – museli kapitulovať.  V opačnom prípade obliehanie trvalo dovtedy, kým to, čo chystali obrancom nepostihlo útočníka, alebo niekto neprišiel obliehaným na pomoc.

Sú len malé rozdiely v tom, keď chce v účastnosti jeden vládca okradnúť iného. A to najmä:  vtedy za kopcom ani nemuseli vedieť, že sa niekde oblieha hrad, vojaci si nerobili selfíčka nad mŕtvolami nepriateľa, okrem sprostých nadávok, polievania sa výkalmi, ukazovania holých zadkov, k žiadnej vážnej komunikácii nedochádzalo, preto ani nemuseli pravidelne  večer a ráno vybubnovávať po vazalských usadlostiach,  že obrancovia hradu a najmä jeho pán sú lumpi a vrahovia. Nemalo by to žiaden mobilizačný efekt.

Rozdiel nie je ani v metóde vyhladovania – dnes sa používa eufemizmus sankcie, ale v niečom podstatne horšom pre všetkých. Vtedy, keď obrancom došla trpezlivosť, alebo prišla pomoc, mohla sa karta obrátiť a útočníci dostali na frak. Zase za kopcom pokiaľ sa nerozšíril choroby z nepochovaných mŕtvol to nikoho netrápilo. V súčastnosti ale vyhladovaný obrancovia hradu majú  po ruke zbraň, ktorej smrtiace účinky pocítite ďalej než za tým spomínaným kopcom a všetci sa nevrátime do stredoveku po skúsenosti s obliehaním hradov, ale do časov ešte pred históriou.

Vzhľadom na fakt, a nie je to tak dávno, čo často spomínaný hradný pán povedal, že bez jeho krajiny nemá tento svet zmysel, vážne by som to na ňom  dlho neskúšal so stredovekými praktikami vyhladovania. 

Tých „géniov“, čo vymysleli sankcie, treba preto čím skôr zavrieť do hladomorne (nie do blázinca tam by boli medzi svojimi a cítili by sa dobre), inak pokapeme, a to v tom horšom prípade, od hladu všetci. V lepšom, šťastlivci, čo budú v epicentre, sa bezbolestne vyparia.

Môžme len dúfať, že často spomínaný hradný pán, bol dostatočne predvídavý, urobil si dostatočné zásoby potravín a spojencov, a preto nebude v zúfalstve odkázaný na povestné červené tlačítko. Zlatý stredovek.

Pridajte Komentár

error: Content is protected !!