Kukučka

Stále aktuálny Janko – fejtón

Spread the love

Poniektorí z nás sa ešte na strednej škole učili o veľkom slovenskom básnikovi a revolucionárovi Jankovi Kráľovi. Jeho báseň z roku 1849 Jarná pieseň sme museli vedieť naspamäť. Tým vnímavejším v poslednom období jej verše určite prehlušia šum, ktorý vydávajú rôzne moderné progresívne i „naše“ média. Iróniou a tragédiu osudu je, že autor túto báseň napísal po návrate z väzenia do Liptovského sv. Mikuláša. Pre tých, čo majú čas odporúčam, aby si ju prečítali. Upozorňujem však, že popíjanie revolučného vína v tejto dobe, je nanajvýš nebezpečné. Čo nám hrozí, na to upozornil nie menej významný slovenský bard, Samo Chalupka v básni Likavský väzeň:

„Z Likavy, zo zámku,
junák väzeň hľadí:
či Tatra už kopnie?
Či sa háj už mladí?

Rozvíjaj sa, háju,
ty moja hospoda,
zažiadala sa mi
tá zlatá sloboda“.

 
A teraz, keď si uvedomíme posolstvo, čo nám zanechali klasici1Modistka Márie-Antoinetty, slečna Bertinová, keď svojou obratnou rukou omladzovala starý klobúčik, zvolala: „Skutočne nové je len to, na čo sa už zabudlo“., musí nám byť jasné, prečo je slobodu lepšie exportovať, ako si ju vybojovať doma. Prečo asi Janko Kráľ vo svojej básni,  ako symbol slobody použil kukučku?  Zlé jazyky tvrdia, že sa mu minuli operenci (vyhol som sa majstrovsky gramatickej záludnosti). Nie je to pravda, Orol vták vyšiel až 1873.
Kukučka predsa znáša vajcia slobody do cudzieho a potom sa len z diaľky – spoza oceánu – prizerá, ako jej potomstvo úspešne rastie a domáce vtáčatá postupne vyhadzuje z hniezda. V tomto bol asi skrytý odkaz pre našu generáciu. Ako to pochopili naši zahraniční partneri je vidieť na východ od nás.
Lenže ten recept určený pre Podtatrancov je v rozpore s ochranou fauny a flóry.  Skúste porozmýšlať  nad  iným humánnejším riešením, keď nám to referendum zatrhli!

Jarná pieseň

Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu,
vyvolala zas celý svet ospalý k životu.
Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?
Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?

Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.
Niet krajšieho v svete mena ak’ sloboda svätá,
všemohúce toto meno nikto nezahatá!
Pohynuli naši bratia za to meno skazou —
ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov.

Hej, sloboda, krásne meno — svetu na závade!
Bračekovci naši drahí, vrahovia sú všade:
jeden prosto, druhý zboka, tretí v stranu inú
chcejú zničiť našu drahú slovenskú rodinu.

Zdvihol sa kúr od Dunaja, zdola oblak tmavý,
smutné chýry prichádzajú o víťazoch Slávy:
dolné púšťe donášajú žalostnú ozvenu —
Bože milý, či si na nás celkom zapomenul?
Jeden klame, druhý vraždí — samí pekelníci,
a tretí sa z nás vysmieva, že sme ničomníci.

Ej, zakukaj, kukulienka, jarnú, rezkú nôtu,
vyvolaj len všetky sily slovanské k životu!
A vy, bratia naši rodní, roztratení v svete,
zlorečené vaše meno, keď sa nehýbete!
Podajte si bratské ruky k veľkému životu —
kukučka nám bude kukať novú, rezkú nôtu!

(1849)

Dodatok:

V prípade, že by som to z akýkoľvek dôvodov nestihol.  Odporúčam tým, ktorí sa dočítali až sem, aby interpretovali v podobnom duchu baladu J. Kráľa:

Kvet

Presadili kvietok z jari do jeseni,
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený.

Ako základ by malo byť prenesenie súčasných kvetiniek – našich drahých politikov, historikov, politológov a podobne do minulosti, do dôb „mrazu studeného“, čo by tí vystrájali…

 

 

Pridajte Komentár

error: Content is protected !!