Progresívne riešenia – byrokratfejtón

Spread the love

Hypochonder

Nechcem sa robiť zaujímavý, ale aj ja som sa nakazil  vírusom a to,  keď  som počúval tlačovú besedu vodcu krátko po návšteve Frau Merkel.  Odvtedy,  presne od 18.10.2020, som v dobrovoľnej izolácii a liečim sa ako viem, aby som nezaťažoval náš zdravotnícky  systém. Ten by mal predsa  prioritne liečiť tých zopár altruistov, ktorí sú ochotní pracovať na môj dôchodok. Introspekciou som zistil, že k infikovaniu  výrazne prispela moja silná obrazotvornosť, ktorá oslabila  prirodzenú imunitu a uľahčila preniknutie virulentného historického vystúpenia vodcu do môjho podvedomia, kde straší dodnes. Vodca vtedy vyhlásil vojnu silám zla, ktoré zorganizovali intervenciu kovidu do tejto krajiny (Fica, myslím, vtedy nespomínal). Hlavnou útočnou atómovou zbraňou malo byť celoplošné testovanie, na ktoré sa mali využiť všetky vhodné kapacity, vrátane polície a armády s výnimkou letectva. Už počas tohto emotívneho vystúpenia vodcu som si predstavoval masy tlačiace sa  v triedach škôl, telocvičniach, zasadačkách, čakajúcich v zime, daždi na ulici, ako si navzájom družne odovzdávajú nebezpečný vírus. Potom cestou domov, doma, v práci s rozžiarenou tvárou s glejtom o bezinfekčnosti veselo ďalej roznášajú smrtiaci vírus.  Určite by som neochorel, keby som si uvedomil cieľ, zmysel celého tohto  brannobezpečnostného  podujatia, ktorým bola kolektívna imunizácia. Toto ma, žiaľ, v tej inkriminovanej chvíli nenapadlo. Vizuálna predstava, ktorú svojou plamennou rečou vo mne vyvolal vodca, bola podstatne komplexnejšia, ako som stručne popísal. Stačila na to, aby som po chvíli počúvania dostal horúčku  a rozbolela ma hlava. Cítil som sa presne tak, ako keby som mal chrípku. Po skončení prejavu problémy po krátkom čase zázrakom skončili, len hlavou som krútil ešte do chvíle, kým som sa z toho šoku nevyspal.  Občania nakoniec na testy išli síce bez spevu, transparentov, nevyvolávali žiadne heslá, nedržali sa pritom za ruky, ale z vynútenej lásky k vodcovi, lebo ten podmienil masovú účasť na nich aj svojim  zotrvaním vo funkcii. Strach z Fica bol v tomto prípade väčší, ako pud sebazáchovy.  Kto by chcel prísť o takého svojím spôsobom génia na čele štátu? Na testy som nemusel ísť, vedel som, že vírus, ktorý som chytil počas sledovania inkriminovanej tlačovky, nie je ten, ktorý antigénové testy so špecifickosťou 99,9%, podľa pôvodných informácii, vedia zachytiť. Nechcel som byť tou 1/10%, kde sa pomýlia a môj, od vodcu chytený, vírus identifikujú ako kovid, čo by mňa, hypochondra, mohlo psychicky zdeptať. Takto som tiež ušetril jeden test pre toho, kto ho súrne potreboval do práce, alebo k lekárovi. Dúfam len, že bol v tomto prípade presný a nevyfabrikoval žiadneho nového nakazeného na kovid tým, že reagoval na iné menej nebezpečné vírusy.

Karatnéna a MOM priamo v dome

Počas dobrovoľnej karantény som sa cítil výborne. Keď som sa cítil až príliš dobre, pustil som si televíziu, pozrel dáku tlačovku, vypočul štatistiku o pribúdajúcich prípadoch ťažkých priebehov ochorenia a vrátil som sa takto veľmi úspešne do štandardného stavu, v ktorom ma až tak netrápilo, že som zdravý a musím trčať doma.

Jedného dňa, keď som sa vybral na prechádzku do prírodou sterilizovaného prostredia, som narazil pred vchodom na hlúčik postávajúcich. Najprv som si myslel, že čakajú na pizzu, ktorú dávajú v rámci promo zadara. V tesnej blízkosti vchodu do bytového domu bola totiž donedávna pizzeria. Až keď som sa vracal z prechádzky, som zistil, že v našom dome tesne vedľa vchodu bola zriadená MOM (Mobilné odberné zariadenie). 

Neopodstatnené a neuvážené sťažnosti

Nelenil som (teraz už, ale chápem, že som sa unáhlil), pre svoju bezpečnosť a svojich susedov som napísal  na MZ SR (Ministerstvo zdravotníctva), či to je s kostolným poriadkom. Odpoveď prišla po opakovanej urgencii pomocou infozákona, že všetko je z ich pohľadu OK a môj podnet postúpili Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva na dôkladnejšie prešetrenie. Ten sa doteraz nestihol nevyjadriť, napriek tomu, že zákonnú lehotu na vybavenie dávno prekročil. Mohol som sa s týmto uspokojiť, keby na stanovisku ministerstva bol podpísaný pán štátny tajomník, ktorý takéto MOM prevádzkuje a mal ich údajne aj v bytových domoch. On by mal na základe svojich praktických skúsenosti zodpovedne povedať, či som ohrozený, alebo nie. No nemal som v tomto šťastie, odpovedalo mi  právne oddelenie, čo vtedy nebola pre mňa tá pravá autorita, na rozdiel od pána štátneho. O ňom sa písalo, ako v tejto brandži úspešne podniká a bol predsa MUDr. a nie Mgr., veľmi pravdepodobne zo Sládkovičova.  Pretože  som tiež vedel, ako sú na MZ SR v tejto ťažkej dobe zaťažení, povedal som si, že by to mal prešetriť niekto, kto má dosah na tých, čo pracujú  priamo v teréne, na ulici  a je možno tiež zainteresovaný nejak na MOM podobne, ako pán štátny tajomník MZ SR.

Rozhodol som sa preto zapojiť poslancov opozície, tí sú menej zamestnaní a určite sa skôr dostanú medzi ľudí. „Čelom k masám“ bolo aj ich predvolebné heslo, dúfam  sa znova netransformovalo na „Riťou k masám“ s čím máme všetci dlhodobé skúsenosti. Napísal som mail predsedovi a dvom členom každého poslaneckého klubu a aj nezávislým poslancom, s tým, že viem, aké starosti majú ich asistenti, preto im interpeláciu vo veci MOM v bytovom dome na pána ministra vypracujem sám. Nevyštudoval som síce politológiu ako ich asistenti, ale mám aj dlhoročnú prax v štátnej správe, teda viem „ako na to“, čo som priznal v emaile. Zdôrazňujem, že som všeobecne neobľúbeného Fica a perspektívneho Pelegriniho nevynechal, ale priznám, že som sa v tomto prípade spoliehal v kútiku duše na nevyspytateľných extrémistov.   Nik mi však doteraz nestihol odpovedať. Zrejme  sú zaneprázdnení  ešte viac ako koaliční poslanci.  Asistenti si asi niekde dopĺňajú chýbajúce vzdelanie a páni poslanci exhibujú na tlačovkách, čo všetci vidíme.  Lajky na youtube sú predsa dôležitým kritériom úspechu ich drobnej každodennej politickej práce.

Poprosil som preto, plný neistoty, pána príslušného prokurátora, aby sa na to pozrel. Napriek tomu, že som už vtedy začal šípiť zbytočnosť mojich obáv, keď sa tiež neozvali oslovené spriatelené a tzv. alternatívne média, ktoré sú predsa vždy tam, kde sa niečo dôležité deje. Prekvapivo mi prišla odpoveď priamo z polície. Pán prokurátor zobral môj podnet dosť vážne a dal ho prešetriť. Odpoveď skrášľovala  krásna červená okrúhla úradná pečiatka a nad ňou precízne zdôvodnenie, podložené tvrdením, že v zákonoch sa nikde nehovorí, že kovid   je nebezpečnou nákazlivou chorobou, a  preto mi žiadne nebezpečie nehrozí. Policajná správa ma naviac upokojila tvrdením,  že  tí, čo to spískali (oficiálne by to mal byť Regionálny úrad verejného zdravotníctva), to mysleli len dobre, napriek tomu, že sa ani neboli pozrieť, kde tá MOM vôbec je a o jej zriadení rozhodli na základe telefonického rozhovoru s prevádzkovateľom MOM. Vtedy som si uvedomil, že moju jednu susedku, ktorú som pôvodne pokladal za mierne nasprostastú, keď  sa verejne vyjadrila: „Je fajn, že tu v dome máme MOM“, som správne nepochopil. Predsa sa jedná o službu pre blaho obyvateľov a mám byť rád, že za tých pár desaťtisíc euro mesačne je vôbec niekto ochotný takéto niečo veľmi nebezpečné s nasadením vlastného života  pre nás robiť.

Jednotlivé dokumenty prikladám v upravenej forme. Chcem zabrániť tomu, že ma niekto obviní z nedovolenej reklamy orgánov a tiež chcem dosiahnuť, aby orgány zostali rovnomerne zaťažené. Mohlo by sa kľudne stať, že ná základe takto promptne a odborne vyriešených mojich podnetov sa na nich teraz sťažovatelia vrhnú so svojimi problémami a ostatné orgány nebudú mať do čoho pichnúť.  Vláda by ich mohla kľudne aj zrušiť pre nečinnosť a to predsa nechcem.

Potvrdenie a ubezpečenie z polície, že kovid nie je nebezpečná nákazlivá choroba mi neprestalo, aj tak vŕtať v hlave. Renomovaní vládni vedci tvrdia predsa opak. Pečiatka je fajn, ale kto uverí policajtom, najmä, keď človek trpí predsudkami, ešte z minulej budovateľskej éry voči ich schopnostiam? Požiadal som teda prokurátora, aby mi aj on potvrdil, že to myslia policajti skutočne vážne, aby som sa mohol podľa ich stanoviska zariadiť.  Mohlo sa kľudne stať, že išlo o podvrh, lebo odpoveď na môj podnet sa len tak z ničoho nič zjavila v mojej poštovej schránke (napriek úradnej komunikácii pomocou elektronického podpisu) a niekto mohol chcieť z pomsty zariadiť, aby som prestal byť ostražitý  a nakazil som sa. Pán prokurátor ma ale obratom ubezpečil, že to je tak, ako zistili policajti: „Kovid nie je infekčnou chorobou“.

Bol by som spokojný, keby som občas nemrkol na správy v televízii,  podľa ktorých kovid stále zúri, po tisícoch zabíja, je veľmi infekčný, kričia vládni vedci a politici.  Teraz neviem, či pán prokurátor je v tíme svojho nového šéfa odbojného generálneho prokurátora Žilinku a chce podkopať nadľudské výkony našej vlády v boji s kovidom a jej záslužnú, nikým nedocenenú spoluprácu s farmafirmami, alebo došlo  medzičasom k preklasifikovaniu kovidu na inú chorobu.  Vhodná by bola, v takomto prípade, kategória duševných ochorení, kde by mohla patriť aj moja stará diagnóza – hypochondria. Mal by som si s kovidom potom dobre rozumieť a prestať sa strachovať. Druhá možnosť sa zdá najpravdepodobnejšia, ak zoberieme do úvahy niektoré fakty z praxe vojenskej kamufláže – splynutie s terénom. Pár sto bláznov medzi politikmi, poslancami, ambicióznymi felčiarmi, štátnymi vedcami, novinármi sa  medzi masami občanov, s podobnou diagnózou spoľahlivo zistenou testovaním, ľahko stratí aj pri skúmavom pohľade z vonku i  z  vnútra. Takto hore uvedení splynú s davom, stanú sa jeho súčasťou, a preto budú neviditeľní a nekritizovateľní.  Rizikom pre tých, čo to vymysleli zostáva, či náhodou aj blázon nevie identifikovať blázna. To musím doštudovať, do volieb je asi ešte ďaleko.

Nesmrteľný 

V rámci podpory zdravia, ako som spomínal, chodím na prechádzky. Aby som sa dostal do prírody musím prejsť cez priechod, ktorý je veľmi nebezpečný, neprehľadný a neoznačený dopravnou značkou.

 

neoznačený priechod na Bosákevej ulici
Progresívny priechod na Bosákovej

Výhľad zakrývajú stromy, zaparkované autá a šoféri sa rútia na Vás s mobilom v jednej ruke. Kríky, ktoré úplne zakrývajú výhľad, som musel svojpomocne vinohradníckymi nožnicami zostrihať. Netušil som, že príde kovid a budem musieť priechod používať viac ako normálne, lebo to je jedna z mála možností, ako sa dostať z betónovej džungle do prírody. Pár rokov pred kovidom som žiadal Mestskú časť Petržalka o zriadenie značky, nič sa dlho nedialo. Až po urgencii mi odpísali, že to je práca Magistrátu hlavného mesta Bratislava. Mali v podstate pravdu, ale nejak zabudli, čo je postúpenie podania, a že kríky vedľa cesty zakrývajúce výhľad sú ich biznis. Na inom neďalekom priechode  ich na základe môjho upozornenia bez reptania odstraňovali. Napísal som teda teraz už na správne miesto a znova zdôvodnil, prečo by tam značka mala byť. Dlho nič, podal som sťažnosť na dlhé vybavenie môjho podnetu. Prišla mi odpoveď, že moja sťažnosť je oprávnená, a že značka bude inštalovaná po vypracovaní projektu a príslušných schvaľovacích konaní. Keď sa ani po pol roku nič nedialo, znova som napísal využijúc infozákon.  Dostal som odpoveď, že momentálne majú iné priority. Pred priechodom stojí stĺp s inou dopravnou značkou, podľa mňa stačilo naň namontovať ešte jednu dopravnú značku. Keď sa zase nič dlho nedialo a medzitým som bol svedkom niekoľkých dopravných nehôd, ktoré sa  len zázrakom neskončili tragicky, som znova využil infozákon a znova poslal horeuvedenú fotku, aby videli, že problém sa dá pomerne jednoducho vyriešiť. Odpoveď  bola znova: Značka nie je v prioritách. Na následnú moju otázku, kto o tom rozhodol na základe akých priorít, prišla odpoveď, že sa rozhodlo ústne.

Úradujme progresívne a ekologicky. Hlavne, aby po našich rozhodnutiach nezostali žiadne stopy ani uhlíkové

 

Moja prvá reakcia bola, že si počkám na prvú krvavú obeť nehody na priechode pre chodcov a potom si to s nimi  vybavím. Lenže chladná hlava dospela k záveru, že odpoveď magistrátu treba brať komplexne a v širších  súvislostiach s celkovými progresívnymi trendmi pri riešení dopravy v hlavnom meste.

O chodníky sa v Petržalke sa my peší, totiž delíme s bicyklistami a v poslednej dobe aj s kolobežkármi, skateboardy nejak ubúdajú – asi vyšli z módy. Na bývalých chodníkoch sú síce vyznačené dráhy, ale chodec musí byť neustále v strehu. Mládežníci mobilujú a pritom sa rútia na kolobežke,  nemáte istotu, že sa vrátite domov celý, stačí malé vybočenie z vám vytýčenej dráhy a riadidlá bicykla vám v lepšom prípade  zlomia ruku. Časy uvoľnených prechádzok po chodníku sú minulosťou.  Už sa teším na obdobie, keď na nich budú na kolobežkách  jazdiť budajove medvede. V cirkusoch drezúru zvierať ochranári zakázali, takto budú mať aspoň starí rodičia možnosť vnukom a vnučkám ukázať túto atrakciu, ktorá bola vidieť na vlastné oči iba v cirkuse.

Epilóg

Koľko starčekov a stareniek bude zmrzačených na našich progresívne riešených chodníčkoch, nik nebude počítať.  Počkáme si  až našinca vyhlásenia za ohrozený druh.  Dovtedy treba mať oči na stopkách. Možno sa počíta (konšpirátor by napísal po očkovaní), že nasledujúcej generácii narastie oko na temene hlavy, alebo s dákymi implantátmi, ktoré nás budú varovať pred hroziacim nebezpečím v podobe rútiaceho sa 90 kilového cyklistu. Celkom je možné, že časom sa znova bicykle a kolobežky presunú na cesty, keď sa vyprázdnia po zákaze benzínových áut a chodníky dostaneme naspäť. Myslím si, že politická strana ktorá vo svojom volebnom programe prisľúbi zriadenie ministerstva pre záchranu pôvodného obyvateľstva, napriek tomu, že bude konkurenciou obvinená  z extrémizmu, získa politické body aj napr. presadzovaním hesla: „Chodníky chodcom, vodné zdroje našincom“.

Dovtedy sa môžeme k obom hore uvedeným fejtonisticky spracovaným problémom postaviť   progresívne – vsugerovať si, že nám nič nehrozí,  lebo sme nesmrteľní, naučiť sa byť šťastný z toho, že úrady pre teba nič neurobili a pre všetky prípady mať v zálohe víziu našej prvej dámy, že čoskoro sa v tejto krajine nebudeme musieť báť zomierať. Kto by sa na takéto niečo netešil (Som si vedomý, že vyššie uvedenú  progresívnu myšlienku spomínam skoro v každom fejtóne, no nemôžem sa jej zbaviť, pretože dokonale vystihuje súčasnosť).

 

 

Vysvetlivky a použitá literatúra:

Jednotlivé dokumenty prikladám v upravenej forme. Chcem zabrániť tomu, že ma niekto obviní z nedovolenej reklamy orgánov a tiež chcem dosiahnuť, aby orgány zostali rovnomerne zaťažené. Mohlo by sa kľudne stať, že ná základe takto promptne a odborne vyriešených mojich podnetov sa na nich teraz sťažovatelia vrhnú so svojimi problémami a ostatné orgány nebudú mať do čoho pichnúť.  Vláda by ich mohla kľudne aj zrušiť pre nečinnosť a to predsa nechcem.

https://www.hlavnespravy.sk/sas-cyklisti-si-zasluzia-komplexnejsie-riesenia-pre-svoju-bezpecnost/2686978

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/566031-top-10-videi-18-10-2020/

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/566002-matovic-chysta-tlacovku-s-cim-sa-chce-priznat/

Pridajte Komentár

error: Content is protected !!